Ide o pokus o uchopenie Heisenbergovho pojmu potecie, resp. "tendencie k určitému dianiu" prostredníctvom jeho odkazu na Aristotelov pojem DYNAMIS. Pri tvorbe práce som vychádzal z Heideggerovej interpretácie Aristotelovej METAFYZIKY IX., 1-3.V úvode sa snažím načrtnúť problematickosť ciest ku kvantovým javom, zapríčinenú nedostupnosťou vysokej matematiky pre laickú verejnosť. Ako jedna z možných ciest k uchopeniu špecifického preblému - tzv. objektívnej pravdepodobnosti - sa ukáže práve uvedený Heisenbergov odkaz. Tento odkaz sa snažím rozvíjať s rôznych možných pohľadov v hlavnej časti práce.
Ide o pokus o uchopenie Heisenbergovho pojmu potecie, resp. "tendencie k určitému dianiu" prostredníctvom jeho odkazu na Aristotelov pojem DYNAMIS. Pri tvorbe práce som vychádzal z Heideggerovej interpretácie Aristotelovej METAFYZIKY IX., 1-3.V úvode sa snažím načrtnúť problematickosť ciest ku kvantovým javom, zapríčinenú nedostupnosťou vysokej matematiky pre laickú verejnosť. Ako jedna z možných ciest k uchopeniu špecifického preblému - tzv. objektívnej pravdepodobnosti - sa ukáže práve uvedený Heisenbergov odkaz. Tento odkaz sa snažím rozvíjať s rôznych možných pohľadov v hlavnej časti práce.
Americký filozof vedy Tim Maudlin patrí v súčasnej filozofii fyziky medzi najznámejších a najuznávanejších autorov.Viacero z jeho doterajších knižných publikácií sa vyznačuje dvoma spoločnými vlastnosťami.Napriek zložitým témam sú pomerne ústretové aj voči čitateľovi, ktorý nie je špecialistom v danej vedeckej alebo filozofickej disciplíne, takže môžu slúžiť aj ako úvody do problematiky.Samozrejme, čitateľ začiatočník musí byť pripravený na pomalé, pozorné čítanie a na to, že sa po ceste bude musieť priučiť čo-to z matematického aparátu rozoberaných teórií.Druhou spoločnou črtou jeho kníh je jasnosť a rezolútnosť filozofických postojov, ktoré Maudlin obhajuje.Nezriedka pritom ide proti široko akceptovaným spôsobom uvažovania a nezdráha sa štedro rozdávať kritiku na obe stranysmerom ku komunite fyzikov, ako aj do vlastných filozofických radov.Ak spomenutá charakteristika platí o jeho predchádzajúcich dielach (napr.Maudlin 2011 a Maudlin 2012), na toto posledné sa hodí dvojnásobne.Jeho úvodná prezentácia kvantovej teórie si od čitateľa žiada len nevyhnutné penzum matematiky (komplexné čísla, derivácie, matice) a patrí k tomu najlepšiemu, čo si možno v rámci úvodov do filozofie kvantovej fyziky prečítať, a to od čias prvého vydania dnes už klasickej knihy Davida Z. Alberta (Albert 1992).A pokiaľ ide o kritiku a polemiku, téma ako kvantová teória -so všetkými svojimi historickými a filozofickými peripetiami -si priam žiada razantné formulovanie vlastného stanoviska, ak autor nechce, aby sa jeho príspevok k diskusii stratil medzi desiatkami až stovkami iných interpretačných pokusov.
Článek se zabývá existenciální rolí předporozumění u vůdčích zakladatelů kvantové teorie. V první části článek představuje Heideggerovo hermeneuticko-fenomenologické uchopení pojmu rozumění. Ve druhé části se autor pokouší prostřednictvím rozmanitých příkladů aplikovat tuto koncepci na způsob myšlení, s nímž fyzici (Planck, Einstein, de Broglie, Rutherford,Bohr, Heisenberg a Schrödinger) přistupovali k řešení vědeckých hádanek a návrhům nových předpokladů při vzniku kvantové teorie. Text je příspěvkem do debat v rámci filosofie a metodologie vědy, v níž je stále podceňována zásadní role předporozumění ve vědeckých aktivitách.
Rozprawa doktorska jest poświęcona analizie pewnych własności korelacji w mechanice kwantowej oraz ogólnych teoriach probabilistycznych. Pierwsza część rozprawy dotyczy aktywacji łamania nierówności CHSH za pomocą wymiany splątania. Pokazano, że wykorzystując wiele odpowiednio dobranych stanów niełamiących nierówności CHSH można, w wyniku wykonywania wielokrotnej wymiany splątania, otrzymać stan kwantowy łamiący tę nierówność. W drugiej części rozprawy wprowadzono miary kontekstualności: wzajemną informację kontekstualności oraz względną entropię kontekstualności. Pokazano, że obie miary są sobie równoważne. Ponadto wyznaczono wartości względnej entropii kontekstualności między innymi dla następujących układów: kwadratu Peresa-Mermina, gwiazdy Mermina oraz układu Popescu-Rohrlicha. Kolejna część rozprawy dotyczy ograniczeń na ilość korelacji między wynikami pomiarów wykonywanych przez dwie osoby na współdzielonym stanie kwantowym. Zaproponowano i udowodniono dla szerokich klas stanów kwantowych nowe zasady wykluczania informacji. Pierwsza z nich ogranicza sumę wzajemnych informacji w przypadku, gdy jedna osoba mierzy jedną obserwablę, a druga osoba mierzy jedną z dwóch obserwabli. Druga zasada ogranicza sumę wzajemnych informacji w przypadku, gdy obie osoby mierzą po jednej z dwóch obserwabli. W ostatniej części rozprawy zbadano relacje między kodami swobodnego dostępu a układami (nie-)sygnalizującymi. Zdefiniowano układ związany z kodem swobodnego dostępu (uKSD), który wraz z wykorzystaniem dodatkowego bitu informacji funkcjonuje jak kod swobodnego dostępu. Wykazano, że niesygnalizujący uKSD jest równoważny układowi Popescu-Rohrlicha. Dodatkowo sformułowano nierówności wiążące możliwości wykorzystania tych zasobów oraz pokazano, że w niektórych przypadkach zasoby sygnalizujące mogą być mniej użyteczne niż niesygnalizujące.
Současná věda a fyzika se snaží vyhnout tématům, jako je vědomí a jeho podstata. Považuje je pouze za produkt činnosti mozku. Jak však naznačuje kvantová mechanika, fenomén vědomí (vědomého pozorovatele) může úzce souviset s fyzikální podstatou našeho světa. K čemu by byl vesmír, kdyby zde nebyl nikdo, kdo by ho mohl pozorovat? Slavný myšlenkový experiment Schrödingerova kočka nám umožňuje podívat se na svět z jiného úhlu, než nás učili ve kole. Vesmír nemusí být jen masou neživé hmoty, v níž se život objevil jako náhodná anomálie, ale naopak může být výsledkem principu, který upřednostňuje pozorovatele před pozorovaným. To ale radikálně mění způsob, jak chápat tento svět.
Téma této disertační práce je studium konečně aditivních měr na strukturách blízkých Booleovým algebrám. Ve formulaci přijaté v teoretické fyzice jde o vyšetřování stavů na kvantových logikách. Přínos této disertační práce je obsažen v pěti přiložených článcích. V prvním z těchto článků se autor zabývá stavy s hodnotami v obecném tělese charakteristiky nula. Cílem je zobecnit klasickou Hornovu-Tarského větu o rozšiřování stavů (HT). Autor částečně uspěl v některých speciálních případech, ale obecně se ukázalo, že přirozená reformulace věty HT pro tělesa neplatí (kromě znaménkové formulace HT, kde se podařilo původní reálně hodnotovou HT zobecnit na tělesovou formulaci). V druhém článku autor vyšetřuje ortomodulární svazy, které dovolují zavedení symetrické diference. Tyto struktury, které jsou v současné době intenzivně studovány, byly v tomtu článku obohaceny o vhodný pojem stavu. Vznikla pak otázka, kdy se dá daný stav rozšířit na větší logiku (případně i takovou, která není množinově reprezentovatelná). Autor ukázal, že stavová rozšíření jsou možná pokud je stav definován na Booleově algebře. V obecnosti ani logiky velice blízké Booleovským stavová rozšíření nedovolují. Ve třetím článku autor dále analyzoval množinově reprezentovatelné logiky. Jako hlavní výsledky lze jmenovat kritérium pro rozšiřování stavů na Gudderových logikách a příspěvek k jistým fyzikálně motivovaným otázkám pro klasickou hustotní logiku (určitý nový pohled na Banachovy limity). Ve čtvrtém článku se autor zabývá pravděpodobnostně motivovaným pojmem Jauchova-Pironova stavu. Autor nalezl nutnou a postačující podmínku pro rozšiřování stavů definovaných na Booleově algebře a zachovávající při rozšíření Jauchovu-Pironovu vlastnost. Aplikací tohoto výsledku je dokázána věta o rozšiřování Jauchových-Pironových stavů na projektorovou logiku L(H). V pátém článku je zavedeno jisté nekonečné rozšíření Gudderovy logiky. V poněkud překvapivém kontrastu s konečnou Gudderovou logikou je dokázáno, že tyto zobecněné logiky dovolují rozšiřování stavů na potenční množinu.